Túto otázku si môžeme opäť položiť keď poznáme "Pravdu o Pravde" a pokúšame sa ju vysvetliť svedkom, ktorý stále veria učeniu Strážnej veže. Vysvetľujeme a nič.
Situácia sa dá vysvetliť mnohými spôsobmi. V prvom rade môžeme začať od dôvodov duchovných. Aj Písmo nám ich ponúka ako prapôvodnú príčinu odmietania, alebo prijatia evanjelia - Ján 6:44, Ef. 1:5. Ďalšie dôvody môžu byť psychologické (kognitívna disonancia, ego, ...). V prípade. že sa veci snaží vysvetliť človek, ktorý svedkom nikdy nebol, sa k tomu pridáva nepochopenie svedkovského myslenia. Tak ako by sme mali my problém vysvetliť mormónovi v čom sa mýli, človek, ktorý nikdy nebol svedkom bude mať tento problém pri diskusii so svedkom.
Je tu aj iný dôvod, prečo sú mnohé diskusie neúčinné: debata je vedená neštruktúrovaným, chaotickým spôsobom. Tomuto dôvodu sa chcem v článku venovať. Hoci nebudeme so známymi viesť debaty v akademickom formáte, predsa sú tu veci, ktoré sa zo spôsobu riadenia formálnych debát môžeme naučiť.
Väčšina Jehovových svedkov sa nikdy s formátom štruktúrovanej debaty nestretla. Za dávnych čias sa zakladateľ Jehovových svedkov C. T. Russell štruktúrovaných diskusií zúčastňoval. Obvykle tam diskutoval pastor niektorej kresťanskej cirkvi a "Pastor Russell". Debata mala presne daný formát a bol tam moderátor, ktorý dozeral na férovosť diskusie a jej štruktúru. Neskôr sa vodcovia svedkov začali verejným debatám vyhýbať a tento stav pretrváva dodnes.
Pre ilustráciu toho, čo ako vyzerá štruktúrovaná debata, sa pozrime na jeden z v USA používaných formátov. Týmto formátom je Lincoln-Douglas pomenovaný po debatách, ktoré spolu viedli Lincoln a Douglas v 19. storočí. Ak vás to zaujíma, čítajte tu (žiaľ je to iba v angličtine): https://en.wikipedia.org/wiki/Lincoln–Douglas_debate_format.
Štruktúra debaty v tomto formáte vyzerá takto. Máme dve strany - jednu potvrdzujúcu (affirmative) a druhú negujúcu (negative). Potvrdzujúca strana do diskusie prináša tvrdenie a negujúca ho rozporuje. Debata prebieha týmto spôsobom (A - potvrdzujúca strana, N - negujúca):
- 6 min. Strana A prečíta svoje vyhlásenie pripravené vopred. V ňom ozrejmí svoju pozíciu.
- 3 min. Strana N sa opýta strany A niekoľko otázok v štýle "krížový výsluch".
- 7 min. Strana N prečíta svoje vopred pripravené vyhlásenie a hneď nato podrobí vyhlásenie strany A kritike.
- 3 min. "Krížový výsluch" strany A voči strane N.
- 4 min. Strana A podrobí kritike vyhlásenie strany N.
- 6 min. Strana N reaguje na argumenty, ktoré zazneli, obvykle nepridáva nové argumenty a zhrnie debatu pre sudcu.
- 3 min. Strana A reaguje na argumenty a zhrnie debatu pre sudcu.
Ako som už uviedol, túto štruktúru asi nebudeme používať keď sa s niekym "len tak" rozprávame. Napriek tomu je tu niekoľko vecí, ktoré sa zo štruktúrovaných debát môžeme naučiť.
V prvom rade si všimnime, že pozícia oboch strán bola určená ešte pred debatou. Ak s niekym polemizujeme, tak možno nebudeme dopredu zapisovať, kto akú pozíciu zastáva. No malo by byť jasné, kto za čím stojí. Takáto požiadavka vyzerá na prvý pohľad samozrejme, ale v diskusiách so svedkami to tak jednoduché nie je. Pozrime sa na príklad.
Ako by mala správne prebiehať diskusia o prístupe svedkov k bývalým členom? Kritik svedkov by možno niekoľkými vetami povedal, že Jehovovi svedkovia zakazujú svojim členom sa zhovárať s bývalými svedkami. Svedok by povedal: "Nie je pravda, že JS majú zakázané hovoriť s bývalými členmi. Nič také svedkovia neučia." A potom by každý účastník obhajoval svoju pozíciu - kritik by ukazoval články zo Strážnej veže, ktoré dokazujú túto prax u svedkov. Svedok by zase obhajoval svoje tvrdenie. Vieme, kto by "prehral". Ale takto to neprebieha. Svedok svoju pozíciu neoznámi a namiesto toho začne vo voľnom štýle kritizovať tvrdenie protistrany. Keď je váhou argumentov usvedčený, tak sa "otrasie" a ide ďalej. Svedok na začiatku vytiahne zavádzajúci argument typu "keď niekto prestane chodiť na zhromaždenia, nič sa nestane" a keď je zatlačený do kúta, tak prehodí výhybku a začne pre zmenu tvrdiť, že nerozprávanie sa je "biblické". Keby obe strany na začiatku diskusie v niekoľkých minútach popísali svoj pohľad, tak by sa svedkova taktika realizovala ťažšie.
Druhou vecou, ktorú si všimneme, je to, že do debaty vstupujú dve pozície. Tvrdenie A a tvrdenie N, ktoré popiera A. Celá debata sa potom točí okolo týchto dvoch tvrdení. Obľúbenou taktikou Jehovových svedkov je zamorenie debaty ďalšími témami. Diskusia sa možno vedie o transfúzii a svedok v úzkych začne rozširovať záber - pridá otázku vojenskej služby u kresťanov, otázku pekla, náuku o Trojici. Druhá strana tak stojí pred dilemou: buď zareaguje na všetko, čo svedok spomenul a téma debaty sa úplne vytratí, alebo bude tieto pokusy ignorovať a svedok si bude namýšľať, že mu dávajú za pravdu. Osobne sa prikláňam k názoru, že podobne ako to robia vo formálnych debatách, ani my by sme nemali svedkovi dovoliť rozšíriť tému.
A do tretice si všimnime, že štruktúra formálnej debaty neumožňuje nekonečné pridávanie argumentov. Väčšina debatných formátov je postavená na názore a protinázore, potom kritike názoru a protinázoru a nakoniec zhrnutí. Nefunguje to tak, že jedna strana použije argument, ten je vyvrátený, tak sa vezme ďalší argument, tiež nie je presvedčivý, tak nasleduje tretí úplne iný. Poučenie pre nás? Ak chceme aby myšlienka vynikla, treba obmedziť množstvo argumentov ako z jednej, tak aj z druhej strany. Je lepšie niekoľko argumentov rozobrať do detailu ako skákať od jedného ku druhému.
Vedenie diskusie, ktorá by mala aspoň aký taký systém a štruktúru nie je jednoduché. A v prípade svedkov je to mimoriadne zložité. Jehovovi svedkovia sú naučení hovoriť iba vo formáte, ktorý im určuje kniha "Rozhovory" a ďalšie publikácie Strážnej veže. To znamená:
Vedenie diskusie, ktorá by mala aspoň aký taký systém a štruktúru nie je jednoduché. A v prípade svedkov je to mimoriadne zložité. Jehovovi svedkovia sú naučení hovoriť iba vo formáte, ktorý im určuje kniha "Rozhovory" a ďalšie publikácie Strážnej veže. To znamená:
- Svedok je zvyknutý na diskusiu, kde má absolútnu iniciatívu. Vo vyššie uvedenom prípade debaty majú obe strany zhruba rovnakú pozíciu, ale svedok so záujemcom komunikuje v štýle "učiteľka prvého stupňa ZŠ a žiačik".
- Svedok je naučený, že použitie prefabrikovaných odpovedí z literatúry spoľahlivo vysvetlí "námietku". Diskusný partner položí otázku/námietku, svedok odpovie podľa Strážnej veže, nechá ho prečítať nejaký biblický verš, dotyčný potom uznanlivo pokýve hlavou a vysvetlenie prijme. A ide sa ďalej.
- Svedok je ochotný diskutovať iba s "úprimnými ľuďmi". Ak mu niekto dáva ťažké otázky, nechce prijať prefabrikované vysvetlenia, svedok sa cíti nekomfortne a dotyčného prestane považovať za "úprimného človeka". A aký má zmysel sa s ním ďalej rozprávať? Veď do služby ideme hľadať úprimných ľudí, nie?
Aj keď si neporadíme so všetkými nástrahami rozhovoru so svedkom, tak nám uvedomenie si týchto nástrah a snaha o aspoň trochu štruktúrovanú debatu môže pomôcť.
